Komunikácie predpokladá jednotu času

Komunikácie predpokladá jednotu času: prebieha v durée všetkých účastníkov a zároveň v kozmickom čase, čím sa vytvára spoločná vivid present. Taktiež jednota miesta je predpokladom face-to-face komunikácie; vnímam tak druhého v jeho totalite vo vivid present: „The shared vivid present of the We-relation presupposes co-presence of the partners“ . Face-to-face komunikácia je základom všetkých sociálnych vzťahov (?), ostatné druhy komunikácie sú jej derivátom: v takom prípade interpretujeme výsledok komunikácie druhého (a nie samotnú komunikáciu), tj. nezahŕňame ho v jeho totalite. Prostredníctvom komunikácie teda vzniká intersubjektívny čas, tzv. standard time, na základe môžme spoločne koordinovať svoje aktivity: „Because standard time partakes of cosmic time, it is measurable by own clocks and calendars. Because it coincides with our inner sense of time in which we experience our working acts, if – and only if – we are wide-awake, it governs the system of our plans under which we subsume our projects, such as plans for life, for work and leisure. Because it is common to all of us, standard time makes and intersubjective coordination of the different individual plan systems possible. Thus, to the natural attitude, … is in the same sense … in which the earth is its universal spatial structure that embraces the spatial environments of each of us.“

Každodenný svet sa vytvára okolo tu a teraz, okolo sveta na dosah (ang. world within actual reach). Ten sa delí na:
– svet v aktuálnom dosahu
– svet v potenciálnom dosahu
– obnoviteľný (v minulosti): je založený na idealizáciach a tak ďalej a môžem tak ďalej
– dosiahnuteľný (v budúcnosti): je založený na idealizácii a tak ďalej
Potenciálne dosiahnuteľný svet je svetom v aktuálnom a potenciálnom dosahu druhých: „…whole social world is a world within my attainable reach, having its specific chances of attainment“ .